KARDIOLOGIE – MUDr. Šeleng: „Studujte pro den, kdy budete to jediné mezi pacientem a jeho hrobem“

V dalším rozhovoru portálu Po medině jsme vyzpovídali absolventa Lékařské fakulty Ostravské univerzity a mladého kardiologa Jozefa Šelenga. Doktor Šeleng patřil v průběhu studií mezi nejlepší studenty a nyní slouží druhým rokem v Městské nemocnici Ostrava.

Ahoj Jožko. Úvodem moc děkuji, že jsi souhlasil s tímto rozhovorem. Mohl by ses v první otázce čtenářům trochu představit prosím?

Ahoj, volám sa Jozef Šeleng, mám 27 rokov, pochádzam zo Slovenska, z krásnej dedinky Spišské Bystré, ktorá leží na pomedzí Vysokých Tatier, Nízkych Tatier a Slovenského Raja. Promoval som v roku 2018 na LF Ostravskej univerzity a od ukončenia štúdia pracujem na oddelení Kardiológie Mestskej nemocnice Ostrava.

Jak vzpomínáš na svá studia? 

Spomienky na moje štúdium sú ešte čerstvé a pozitívne v maximálnej možnej miere. Štúdium a všetko s tým spojené som si naozaj užíval, lebo ma nesmierne bavilo. Stále vo mne rezonuje výrok mojej stredoškolskej profesorky chémie: „S chuťou do toho, polovica hotovo!“ A časom som zistil, že mala naozaj pravdu. Na medicíne sme boli skvelý kolektív, poznali sme sa navzájom nielen v rámci svojich kruhov, ale prakticky v celom ročníku a aj medzi jednotlivými ročníkmi. Ťažko nadobudnuté vedomosti sme potom spolu často filtrovali pri pive niekde vonku. Na fakulte som si našiel veľa (verím, že celoživotných) kamarátov. 

Poradil nebo doporučil bys studentům něco?

Štúdium je dôležité, no niekedy (a v medicíne zvlášť), sú vzájomné kontakty často ešte dôležitejšie. Oceníte to hlavne po promócii, kedy sa veľa vašich spolužiakov a známych rozletí po celom Česku, Slovensku a Nemecku, na interny, chirurgie a neurológie. Potom vždy poteší, keď sa pri riešení nejakého problému na druhej strane linky ozve známy hlas. Moja posledná rada súvisí s výrokom, na ktorý som náhodou narazil na internete, a ktorý som spomínal aj vo svojom promočnom prejave: „Neštudujete pre známky, ale pre deň, kedy vy budete to jediné, čo bude stáť medzi pacientom a jeho hrobom.“

Pojďme nyní prosím k tvému oboru. Jaká cesta vedla k finálnímu rozhodnutí?

Moja cesta k odboru úzko súvisí s cestou k samotnej medicíne. Začalo to už na základnej škole, kedy som prvýkrát v televízii zahliadol seriál Medicopter 117 o leteckých záchranároch. Od tej doby som robil všetko preto, aby som si svoj sen splnil. Postupne som si uvedomil, že najlepšia cesta k záchranárčine vedie cez odbor anesteziológie a intenzívnej medicíny. Počas strednej a vysokej školy však na Slovensku spadli už 3 záchranárske vrtuľníky a môj sen ma pomaly opúšťal. Intenzívna medicína ma síce lákala naďalej, no predstava dlhých hodín na op. sále za anesteziologickým prístrojom ma od odboru ARO postupne tiež odradila. 

Čím ďalej, tým viac som začal inklinovať k interným odborom, z ktorých ma úplne najviac zaujala práve kardiológia. V nej som dokázal nájsť ideálnu kombináciu vecí, ktoré ma najviac bavili – kardiovaskulárny a respiračný systém, diferenciálnu diagnostiku, život ohrozujúce stavy a intenzívnu medicínu.

Jsi se svým rozhodnutím nyní spokojený?

Určite som, momentálne si neviem predstaviť inú alternatívu.

Jaká jsou hlavní specifika tvého oboru? 

Na kardiológii sa mi páči jej samotná podstata. Srdce a kardiovaskulárny systém sú elementárne pre kvantitu aj kvalitu nášho života. To znamená, že okrem schopnosti kardiológie bezprostredne životy zachraňovať, je dôležité aj zvyšovanie jeho kvality. Celkový trend súčasných interných odborov už dávno nie je len o liekoch, ale o presadzovaní diagnostických a terapeutických postupov, ktoré dokážu buď čiastočne, alebo úplne nahradiť chirurgické metódy a tým zvýšiť komfort pacienta. Niekedy je až neuveriteľné, čo všetko dnešná kardiológia dokáže a ako rýchlo sa vyvíja. 

Je zaujímavé sledovať, ako niektorí z mojich starších kolegov ešte pamätajú na časy, kedy sa akútny infarkt myokardu liečil 6 týždňovým pokojom na lôžku, následne systémovou trombolýzou a v dnešnej dobe zatiaľ neprekonanou perkutánnou koronárnou intervenciou s implantáciou stentu do koronárnej cievy. Tá sa ako metóda voľby celosvetovo začala využívať práve vďaka českej kardiológii, ktorá bez preháňania patrí k európskej a svetovej špičke. To bolo jedným zo silných argumentov začať pracovať práve tu. Vývoj kardiológie úzko súvisí aj s technickým pokrokom, vďaka ktorému dnes intervenční arytmológovia implantujú kardiostimulátory či dokážu zabrániť náhlej srdečnej smrti implantáciou kardioverteru/defibrilátoru. Za vrchol elegancie potom považujem schopnosť katetrizačne „spáliť“ arytmogénny substrát v srdci, a tak pacienta prakticky zbaviť život ohrozujúcej alebo život znepríjemňujúcej arytmie. Pomyselnou čerešničkou na torte je možnosť intervenčne implantovať pacientovi umelú chlopeň malým vpichom v triesle a tým ho ušetriť pred kardiochirurgickým výkonom s nutnosťou rozpílenia hrudnej kosti a napojenia na mimotelový obeh. 

Všetko vyššie dokazuje ohromnú všestrannosť odboru. Tak ako sa dnes atomizujú jednotlivé odvetvia medicíny, tak aj samotná kardiológia sa štiepi na rôzne subšpecializácie – neinvazívna kardiológia a kardiologická diagnostika, zobrazovacie metódy, akútna a intenzívna kardiológia, intervenčná kardiológia, intervenčná arytmológia, preventívna kardiológia apod. Obrovskou výhodou je teda možnosť vybrať si tú oblasť, ktorá ťa najviac baví, a v ktorej sa môžeš celý život ďalej vzdelávať a zdokonaľovať. Výber tohto odboru teda nielen naplnil, ale predčil moje očakávnia.

Jaké další obory jsi zvažoval a do jaké míry tě ovlivnilo studium na LF?

Ako som už spomínal vyššie, zvažoval som odbor anesteziológia a intenzívna medicína. Tým, že medicína trvá 6 rokov, človek nezískava len medicínske znalosti, ale dozrieva aj ľudsky, mení názory na život a svoje predstavy o vysnívanom odbore. Počas štúdia na LF som si aj ja postupne uvedomil, čo by ma bavilo najviac. Prispela k tomu aj malá zhoda náhod. Najskôr na ošetrovateľskej prázdninovej praxi v 3. ročníku, kedy sme si na základe odporúčania starších spolužiakov vybrali miesto výkonu praxe práve na kardiológii Mestskej nemocnice v Ostrave. Neskôr, v 4. až 6. ročníku, som sa v rámci riešenia svojej ŠVOČ na Ústave klinickej farmakológie dostal ku grantu, ktorý sa zaoberal antiarytmickou liečbou.

Jaké byly úplné začátky v roli lékaře – absolventa?

Nikto učený z neba nespadol. Inak povedané, medicína z vás urobí doktora, ale lekárom sa môžete stať až rokmi praxe. Začiatky sú ťažké asi všade, už len preto, že do práce prichádzate ako nepopísaná tabuľa. Cítite sa ako novorodenec a Alenka v ríši divov dokopy. Musíte sa proste naučiť všetko od začiatku. Neviete sa orientovať v nemocnici, nikoho nepoznáte, do zámku strkáte stále nesprávne kľúče, neviete pracovať s nemocničným informačným systémom, neviete kedy, kde a ako máte telefonovať, nepoznáte telefónne čísla, neviete napísať príjmový ani prepúšťací protokol, neviete dávkovanie ani obchodné názvy liekov, nepoznáte kódy diagnóz, neviete komunikovať s rodinami a všetko vám trvá dlho. Výhodou novorodenca však je, že jeho mozog pracuje ako špongia a vy za pomerne krátky čas dokážete vstrebať všetky tieto kvantá informácii a byť čoraz samostatnejší.

Co bylo (je) v tomto období nejdůležitější?

Ťažko povedať. Najdôležitejšie je asi osvojiť si vlastný systém práce, spôsob, akým vyšetrujem pacienta i akým píšem správy – tak, aby vo výsledku všetko malo hlavu a pätu. Zároveň je veľmi dôležité nehanbiť a nebáť sa kolegu opýtať aj na tú najväčšiu blbosť. Ďalej veľmi odporúčam zaviesť si svoj vlastný „debilníček“ – zošit, kde si budeš písať všetko. Telefónne čísla, obchodné názvy liekov podľa účinnej látky, spôsob ako v systéme vytlačím žiadanku, a pod. Zápiskov bude čím ďalej, tým menej. Keď si do neho prestaneš zaznamenávať nové veci, tak máš tzv. adaptačný proces pravdepodobne za sebou.

Jaké bylo přijetí novými kolegy na oddělení?

Ako absolvent som mal šťastie na pomoc od skvelých kolegov a dobrý kolektív. V prvých (myslím, že kľúčových) 3 mesiacoch sa ma ujala mladá, no skúsená a atestovaná kolegyňa, ktorá mi všetko vysvetlila a dohliadala na mňa. Zároveň s ňou mi však pomáhali a trpezlivo odpovedali na každú (blbú) otázku aj ostatní kolegovia, ktorí to našťastie robia dodnes. Okrem cukru, ale musí prísť aj bič. Preto som vďačný aj za kolegov, ktorí ma dokázali dôrazne upozorniť na chyby, ktoré som urobil, a ktoré by sa nemali opakovať. Na tých sa človek učí najviac. Jeden kolega to aj dodnes dokáže robiť s nadhľadom: „Jožo, viem, že sa snažíš toho pacienta zabiť, ale nedarí sa ti to“ (usmívá se). Dobrý kolektív je pre mňa proste kľúčovým faktorom spokojnosti na pracovisku. Aj najľahšia práca je nekonečná, ak sa nemáte s kým porozprávať. Naopak, aj najťažšia práca sa dá zvládať s humorom i nadhľadom a človek sa do nej teší. Vybehnúť s kolegami na pivo alebo túru aj po šichte je už len príjemným bonusom.

Jaké náležitosti jsi musel vyřídit v období mezi poslední státnicí a prvním pracovním dnem? 

Po poslednej štátnici moje prvé kroky mierili na študijné oddelenie, kde som podpísal čestné prehlásenie, že som si neponechal žiadnu knihu z knižnice, zároveň som vrátil kľúče od skrinky a obdržal som potvrdenie o ukončení štúdia. Je to dôležitý dokument, ktorý do doby promócie nahradzuje vysokoškolský diplom (odporučujem vystaviť viac originálov, napr. 5). S týmto dokumentom som sa potom šiel zaregistrovať na úrad práce za účelom úhrady odvodov do doby, než som nastúpil do práce. Potrebné náležitosti pred nástupom do zamestnania mi potom upresnilo samotné vedenie oddelenia. Potreboval som absolvovať vstupnú zdravotnú prehliadku, na ktorú som si priniesol diagnostický súhrn od svojho praktického lekára. Následne som podpísal veľké množstvo dokumentov u personalistky. Po promócii je dobré čo najskôr podať prihlášku do Českej lekárskej komory a tiež sa prihlásiť do špecializačného vzdelávania na príslušnej fakulte, čo vás posunie vyššie o 1 platovú triedu už v rámci prvej výplaty.

Byla ti nabízena k podpisu stabilizační dohoda?

Zatiaľ nebola, ale viem, že u niektorých kolegov v minulosti áno.

Sloužíš? 

Na oddelení slúžim od 3. mesiaca v práci a v rámci internej príjmovej ambulancie som slúžil 4 mesiace po škole. Slúžime 24-hodinové služby s tým, že na druhý deň máme nárok na 8 hodín náhradného voľna. Personálna situácia ale vždy nedovoľuje ísť domov, preto niekedy v práci musíme zostať aj 30 hodín. Slúžim väčšinou maximálne 3-4x do mesiaca, z toho minimálne 1 víkendovú službu.

Jaké je tvé finanční ohodnocení?

Plat je vždy variabilný a závisí od množstva služieb, nadčasových hodín, odpracovaných víkendov a sviatkov. Základ však vždy tvorí tzv. tabuľkový plat, ktorý sa odvíja od platovej triedy a platového stupňa podľa dĺžky praxe a dosiahnutého vzdelania. Tieto tabuľky sú ľahko dohľadateľné.

Máš čas i na jiné věci než na práci?

Určite mám. Medicína je bezpochyby náročné povolanie. Zhon a stres, ktorý na nás číha každý deň niekde musíme ventilovať. Či už von s priateľkou alebo kamarátmi, pri športe, v horách, pri počúvaní gramofónu alebo na dobrom koncerte. Samozrejme sa ale nájdu dni, kedy mám pocit, že nestíham absolútne nič.